reklama

Andrea

Andrea bola obyčajne dievča. So svojou rodina žila v obrovskom komplexe obchodov, supermarketov a bytových časti. Mali nádherný priestranný byt, ktorý mal miestnosti s vysokými stropmi a obrovskými oknami. Z bytu viedli schody na terasu, z ktorej bol výhľad na rieku. Byt mal však i svoju temnú stránku. Nachádzal sa na prízemí a teda tam bolo neustále prítmie a neprestajne bolo počuť hukot rieky, ktorá bola skutočne silná a dravá. Cesta do bytu viedla cez spleť rôznych uličiek a chodieb mohutného komplexu, takže do bytu prakticky netrafil nikto, okrem členov rodiny.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Terasa bytu, v ktorom bývala Andrea mala jednotajomstvo. Viedli z nej ďalšie schody smerom dole k rieke.K jedinému stromu, ktorý bol zasadený na maličkom kúsku zeme uprostredrieky. Schody však boli v dezolátnom stave a tak ich niktonepoužíval. Hrozilo, že ak niekto po nich zíde dole, nebude sa vedieť dostaťspäť a ostane uväznený uprostred búrlivej rieky.

Andrea sa ako každý deň vracala zo školyv poobedňajších hodinách. Tešila sa domov, pretože ju tam čakali jejsúrodenci, ktorých veľmi milovala, jej maminka a navyše dnes mali návštevu.Prišla ich pozrieť krstná mama s rodinou. Andreina matka pre nichpripravovala veľkú hostinu, pretože návštevy u nich boli zriedkavosťou.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď Andrea vstúpila do bytu zarazilo ju omračujúce ticho.Dokonca sa jej zdalo, že i rieka zmĺkla. Netrvalo dlho kým sa porozhliadlaokolo seba a zistila príčinu neľútostného ticha. To čo videla jupripravilo o všetky pekné spomienky a zážitky, ktoré kedy zažila.Nachádzala sa uprostred masakru, uprostred kaluží krvi a kúskov ľudskýchtiel. A masaker ešte neskončil. Ticho zrazu preťal výkrik z vedľajšejmiestnosti. Andrea sa ako zbavená rozumu rozbehla k miestnosti odkiaľ saozýval krik. Zbadala svoju milovanú mamičku ako kričí od bolesti, zúfalstva a utrpenia.V očiach mala des a ... áno, zračilo sa jej tam aj prekvapenie.Prekvapenie a nepochopenie toho, že práve človek, ktorému dôverovala a ktorémuporodila zdravé deti, človek, ktorému pred Bohom sľúbila vernosť a ktorý jejdeň čo deň večer vyznával lásku a nosil ju na rukách.... Ten človek stálpri nej a ako zmyslov zbavený do nej zatínal hrdzavou sekerou. Muky, ktoréprežívala boli neopísateľne a Andrea, vcítiac sa do jej pocitov, sa išlazblázniť. Chcela kričať, utekať, zachrániť mamičku, bola však paralyzovaná a z hrdlasa jej nevydrala ani jedna hláska. Vtom ju matka zbadala. Ak predtým mala v očiachstrach, teraz sa ešte miliónkrát znásobil. Očami Andree naznačovala, abyutiekla. Nechcela aby jej milovanú dcérku stihol takýto osud. Andrea sa všaknedokázala pohnúť. Zdalo sa jej, že to celé trvá neskutočné hodiny...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zrazu precitla. Zobudila sa v akejsi tmavej diere.Spočiatku si nepamätala čo sa stalo. Nevedela len pochopiť kde sa nachádza a čosa deje. Netrvalo dlho a spomienky sa jej začali vynárať. Prečo? Otec, čosi to spravil? Moja mamička je mŕtva? A súrodenci? A krstná? A kdeto vlastne som? Prečo je tu taká tma a zima? Opatrne sa postavila na nohya hlavou narazila do stropu. Keď pozrela smerom hore, zbadala jemnulinkésvetlo, ktoré akoby vychádzalo z nejakého otvoru. Urobila krok dopredu,narovnala sa... a začula starý známy hukot rieky. Veľmi si želala aby totovšetko bol len zlý sen, ona sa zobudí a všetko bude ako predtým. No bolesťcelého tela ju neustále ubezpečovala o tom, že toto nie je sen, aleskutočnosť. Andrea sa nachádzala na malom ostrovčeku uprostred rieky, v kmenistromu, ktorý tam ako jediný rástol.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nikdy nezistila ako sa tam dostala. Vlastne ju to aninezaujímalo. Život pre ňu stratil cenu a význam. Dni plynuli pomaly a bolivšetky rovnaké. Ráno sa prebrala uprostred stromu, ktorý sa stal jej útočiskom.Poprosila Boha, aby toto bol len sen. No keď vyšla von a opatrne savyšplhala po zábradlí smerom hore k terase bytu, nazrela dovnútra a zistila,že to nie je sen, celý zvyšok dňa preplakala. Naučila sa loviť ryby, pila voduz rieky, prišla o všetku ľudskú dôstojnosť. Do bytu sa bála vkročiť, stačilo,že ju noc čo noc mátali zle sny, vedela čo ju tam čaká. Stalo sa z nej zvieratko,ktoré si uspokojovalo iba najnevyhnutnejšie ľudské potreby. Prišla o všetkypozitívne emócie. Ostal jej iba strach a bezmocnosť. Dni a mesiaceplynuli.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

- - - - - - - -

Keďže dnes nebolo najideálnejšie počasie, vybrali sme sa s mojoupolovičkou a kamarátmi do mesta. Chceli sme navštíviť zopár výstav, možnokino. Boli sme na dovolenke v hlavnom meste s kamarátom Pionierikom a jehokamarátom z rodného mesta. Pionierik mal preštudované kde sa konajú aké výstavy,takže sme ho poslušne nasledovali spoliehajúc sa na jeho dobrý vkus, čo sa týkaumenia. Doviedol nás k obrovskému komplexu s tým, že v týchto budováchnájdeme všetko, čo sme hľadali. Zamierili sme po schodoch na prvé poschodie. Bolatam výstava fotografií z názvom „Celebrity v koži“. Ja a moja polovičkasme si však radšej chceli pozrieť nejaký dobrý film, tak sme sa s Pionierikomrozlúčili, dohodli si miesto stretnutia za pár hodín a vybrali sa smeromku kinu. Cestou sme sa zarozprávali, takže sme ani nezbadali ako sme zišli z cesty.Zrazu sme si uvedomili, že sa nachádzame uprostred chodieb a že smezablúdili. Rozhodli sme sa, že sa necháme viesť intuíciou, a keďže ženy jumajú lepšie vyvinutú ako prvá som išla ja a drahý ma nasledoval.

Po čase sa nám to prestávalo páčiť, pretože chodbypripomínali staré ošarpané a nemoderné nemocnice a tak trošku v násvzbudzovali strach. Mne sa však akoby vyjasnilo v hlave a rozbehla somsa s tým, že už to mám, poznám cestu von. No a miláčik ma muselnasledovať. Nič iné mu neostávalo. Prebehla som dlhou chodbou a dostala somsa k točitému schodišťu vedúcemu smerom dole. Vedela som, že musímisť úplne dole. Vtom som zacítila akési duchovné prepojenie s nejakou osobou,pocítila som v sebe neskutočné množstvo zúfalstva, beznádeje a strachu.Tieto pocity išli zo spodného poschodia a ja som si bola istá, že tammusím isť. Pred dverami sme nachvíľu zastali. Zrejme v očakávaní tragédie.Slovo tragédia však nedokáže vystihnúť to, čo bolo za dverami. Bol to masaker,ktorý Andrea zažila pred siedmymi rokmi, bol však znásobený práve dobou, ktoráubehla. Prebehla som cez miestnosti a dostala sa na terasu. Intuitívne somutekala k miestu, kde boli skryté schody vedúce k stromu uprostredrieky. Ani neviem ako, zišla som po schodisku, nakukla do diery v kmeni stromu,pričom som objímala strom, aby som udržala rovnováhu. A vtom ma niečochytilo za ruky. Necítila som absolútne žiaden strach. Zmocnil sa ma pocitveľkej úľavy, ktorý na mňa preniesla osôbka nachádzajúca sa za stromom. Bola neuveriteľnechudá, maličká, otrhaná a špinavá. Zobrala som ju do náručia vediac, žehore schodmi to bude ťažké.

Neviem prečo som to urobila, ale pri pohľade na schody, somju pevnejšie objala a skočila do vody... Vytiahli nás silné ruky. Prúdvody bol veľmi silný, no ako zázrakom sa nám nič nestalo a odnieslo nás tok brehu.

Nikdy som nepátrala po minulosti, asi z pudu sebazáchovy,resp. zachovania zdravého rozumu. Stačilo mi, čo som videla, chcela somzabudnúť a žiť ako predtým. No nešlo to. Vyriešil to až môj drahý.

Jeden deň ma zobral na prechádzku. So zaviazanými očami.Cesta bola skutočne dlhá a akýmsi spôsobom mi pripadala známa. Čím smeboli bližšie k cieľu, tým viac zo mňa opadal pocit, ktorý som nadobudla popríhode s Andreou. Cítila som, že ma opúšťajú zle myšlienky a negatívneemócie, že znova začínam cítiť lásku a pokoj. Po rozviazaní šatky, ktorúsom mala na očiach som zistila, že sa nachádzame v byte, v ktorom sato všetko udialo.

Bol uprataný, miestnosti boli prázdne a čerstvo vymaľované.Cez okna prenikalo denné svetlo a mne sa zdalo, že som nikdy nič krajšienevidela. A môj drahý mi povedal: „Zlatíčko, tento byt som kúpil pre mňa,pre nás. Budeme tu žiť a budeme tou najšťastnejšou rodinou na svete.“

Kaja Michalovecka

Kaja Michalovecka

Bloger 
  • Počet článkov:  20
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som clovek, ktory ma intenzivne sny a obcas i potrebu podelit sa o ne. Zoznam autorových rubrík:  Inšpirované životomSnívanie s otvorenými očamiSny z rozprávkovej krajinyNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu