Sama som stála a vlastne ešte stojím pred touto dilemou. Ja, človek, ktorý verí veciam medzi nebom a zemou, no na druhej strane potrebuje i dôkazy. Práve preto som sa nechala zlákať a zúčastnila som sa besedy AKO ĎALEJ S POVINNÝM OČKOVANÍM?, ktorú viedli MUDr. Peter Lipták, všeobecný lekár pre dospelých, člen Pracovnej skupiny pre imunizáciu pri Úrade verejného zdravotníctva SR a Ing. Marián Fillo, hlavný tvorca stránky http://sloboda-v-ockovani.sk, spoluautor a člen petičného výboru Petície za slobodnú voľbu v očkovaní. Poviete si, dá sa jednou besedou zodpovedať doteraz nezodpovedané a hlavne vytvoriť si názor? Asi nie, no mne to pomohlo si ujasniť aspoň niektoré otázniky a som o krok bližšie k rozhodnutiu.
V čase keď som navštevovala strednú školu – gymnázium – a teda v čase, keď sa mladý človek rozhoduje čo ďalej, v tom čase moji rodičia a starí rodičia zo mňa chceli mať lekárku. Nebolo to však moje rozhodnutie a moja túžba (i keď dnes by som sa asi nechala prehovoriť). Z tohto obdobia však vo mne ostala láska k biológii, a preto som sa nevedela dočkať argumentácie pána doktora Liptáka. Človek všade počúva argumenty prečo neočkovať svoje dieťa, no tých argumentov pre je o čosi menej. Preto som rada, že prednáška mala takýto konfrontačný ráz a bolo možne vypočuť si názory oboch strán.
V prvom rade je treba povedať, že je nespochybniteľné aký vývoj zdravotnej starostlivosti so sebou priniesla moderná doba. Veľmi aktuálnou sa stáva otázka zvyšovania prevencie proti chorobám, čím sa vlastne vytvára zmenšovanie počtu nemocničnej starostlivosti a taktiež chronickej starostlivosti. V minulosti bolo mnoho hospitalizácií deti trpiacich detskými infekčnými chorobami. V dnešnej dobe sú rodičia uvedomelí a vedia, že prevencia je pol zdravia. Z lekárskeho hľadiska v tejto prevencii veľmi významnú rolu zohráva očkovanie. Samozrejme prevenciou je i správna životospráva, dostatok pohybu, dodržiavanie určitých zásad, no podľa lekárov, očkovanie tento boj ukončieva a je jeho významnou časťou. Pretože medzi dve základne práva detí patrí právo na vzdelanie a právo na zdravie, mali by sa rodičia snažiť o ich naplnenie. A práve pri spomínanom práve na zdravie zohráva povinné detské očkovanie z pohľadu lekárskej verejnosti veľký význam. V Slovenskej republike žije asi 1,5 milióna mladistvých do 18 rokov. O túto veľkú časť populácie sa stará cca 1600 pediatrov, čo predstavuje výborne pokrytie celého nášho územia, a rodičia sa nemusia strachovať, že by sa ich dieťaťu nedostalo patričnej zdravotnej starostlivosti. Dostatok lekárov, povinná schéma detského očkovania, ubezpečovanie o bezpečnosti očkovania. Veď v roku 2010 bolo na 50.000 očkovaní hlásených 26 prípadov, z čoho bolo „iba“ 13 prípadov ohrozenia zdravia závažných. Pre niekoho „iba“, no pre rodiča, ktorého sa to bytostne dotýka slovko „iba“ znamená celý svet. V každom prípade sú však štatistické údaje nespochybniteľné, a je dokázateľné, že očkovanie má svoj zmysel. Veď napríklad človek trpiaci žltačkou je v podstate predurčený na rakovinu pečene, či cirhózu. Takisto na tuberkulózu neexistujú účinne antibiotiká, pretože vírus je rezistentný na všetky známe druhy liekov. A očkovanie proti tuberkulóze chráni pred 80 %-ami všetkých závažných druhov tohto ochorenia. Na druhej strane si však i samotní lekári uvedomujú nedostatočnú kvalitu niektorých vakcín. Konkrétne pán doktor spomínal BCG vakcínu, namiesto ktorej sa hľadá alternatíva. Vo svete je rozpracovaných sedem nových druhov vakcíny proti TBC, čiže tento problém je naozaj akútny. V Slovenskej republike sa aktuálne plánuje obmedziť očkovanie zdravých jedincov, s tým, že očkovať sa budú rizikové skupiny a zvyšok populácie sa bude sledovať. Predsa len, TBC je zákerná choroba, ktorá každú hodinu zabije asi 400 ľudí vo svete.
Stručne zhrnuté, v očiach lekárov očkovanie predstavuje iba naskočenie na prirodzený prírodný proces obrany nášho tela proti infekciám. A teda ho vo väčšine prípadov odporúčajú. Vo väčšine prípadov aj preto, že očkovanie funguje iba vtedy, ak je v krajine zaočkovaných viac ako 95 % populácie, čo SR hravo spĺňa so svojimi 99 %. Ideálny príklad kolektívneho efektu očkovania. A ročne takto vakcíny „zachránia“ zhruba 200 deti pred smrťou.
Argumenty pre boli celkom presvedčivé. No druhá strana mince bola taktiež veľmi pútavá. Ing. Fillo, zakladateľ stránky www.slobodavockovani.sk má za sebou dlhoročné skúsenosti s danou problematikou a dokáže sa nadchnúť a veľmi pútavo vysvetľuje pre a proti povinného i nepovinného očkovania. Povinný očkovací kalendár je „odporcami“ považovaný za prežitok, ktorý je v rozpore s demokraciou a slobodnou voľbou jedinca. Okrem týchto negatív ide skutočne o dobrý biznis pre farma spoločnosti, ktoré majú zaručený odber očkovacích vakcín bez toho, aby sa nejako enormne usilovali o predajnosť. Pre rodičov povinnosť očkovať vlastné dieťa bez ohľadu na ich presvedčenie, prináša predovšetkým nevýhodu strachu ako ich dieťa zvládne tento proces. Každé dieťa je totiž indivíduum, na čo by bolo potrebne pri očkovaniach prihliadať. Neposudzovať nutnosť očkovania len na základe veku. Je x ďalších kritérií, ktoré je nutne zohľadniť, či už ide o prospievanie dieťaťa, chorobnosť, reakcie na predošle očkovania, atď. Okrem iného ak nedajbože dôjde k výskytu nežiadúceho účinku stráca sa subjekt, ktorý je za všetko zodpovedný. Lekári odmietajú prevziať akúkoľvek zodpovednosť, odvolávajúc sa na príbalové letáky a rozpis možných nežiadúcich účinkov (ktorý vo väčšine prípadov aj tak nie je kompletný), rodič nezriedka zodpovednosť prenáša na plecia lekára a tento začarovaný kruh sa neustále točí a točí a točí. Vymožiteľnosť práva je takmer nulová, a všetky úhrady súvisiace s liečbou prípadných problémov si hradí rodič sám. Je pravda, že percento závažných reakcií na očkovanie je pomerne malé, ale je nevyhnutné aby sa takéto prípady stávali? A aby toho nebolo málo, tak keď sa rodič po dôkladnom zvážení rozhodne svoje ratolesti neočkovať hrozí mu pokuta v celkom slušnej výške. Vyšplhať sa môže na takmer 350 €. Nad touto slovenskou realitou sa dá iba „pousmiať“. Čisto hypoteticky sa totižto táto pokuta dá pochopiť ako ušlý zisk výrobcu vakcín.
Ak by sme mali zájsť do detailu a polemizovať nad samotným zložením vakcín, zistili by sme, že niektorí ľudia sú proti očkovaniu, už len z vlastného presvedčenia, napríklad náboženského. Vakcíny totižto môžu obsahovať bunkové tkanivo z umelo vyvolaných potratov, ich zložky môžu pochádzať z výskumov v oblasti génového inžinierstva, a to nehovoríme o pomocných látkach, ktoré zdraviu našich detí dva krát nepridávajú.
Ak ani tieto fakty pre niekoho nie sú dostatočne silným argumentom, sú tu ešte výsledky prieskumov, ktoré napríklad hovoria o tom, že osoby, ktoré prekonali detské choroby v dospelom veku trpia nižším výskytom rakoviny.
A tak na záver nezostáva nič iné iba skonštatovať, že náš imunitný systém je úžasný dar. Príroda nám ho nadelila spolu so zdravím, a preto je veľmi nezodpovedné ho zaťažovať už od prvých dni po narodení. Po očkovaní sa naša imunita vyvíja neprirodzeným tempom a smerom. Ale keďže naše telo je neskutočne silné, vo väčšine prípadov to našťastie dopadne dobre, bez nežiadúcich účinkov a tak malé, ale napriek tomu silné telíčko dieťatka sa z toho úspešne spamätá.. Čo ale rodičia, ktorých detí nemajú imunitu tak silnú, aby dokázala bojovať proti neželaným „návštevníkom“ z vakcíny? No žiaľ, tí sú a budú súčasťou smutných čísel. Ostáva nám len dúfať, že my medzi ne patriť nebudeme. Či už s očkovaním, alebo bez neho.
A ešte niečo... Bolo by skutočne odvážne pozerať na túto problematiku čierno-bielo, pretože ako pri iných veciach, aj tú existujú rôzne odtiene. Nechcela by som byť v pozícií rodiča, ktorý dá svoje dieťa zaočkovať a zistí, že mu tým uškodil. No nechcela by som byť ani tá, ktorá dieťa zaočkovať nedala a dieťa vážne ochorelo v dôsledku neočkovania. Tiež by som si to vyčítala do konca života. Neviem, ktorá cesta je schodnejšia. Možno sloboda v očkovaní a dobrovoľný výber vakcín na základe individuálnych požiadaviek. Dúfam, že sa toho raz dožijem, a že dovtedy budú moje rozhodnutia správne, nech už sú akékoľvek.
