Udalosti posledných dní tomu dávajú za pravdu. Dúfam, že toto je maximum, čo som kedy komu spôsobila, a že už viac nedostanem naložené. Teraz sa mi vracia to, ako som nevenovala pozornosť tým, ktorým som mala, a radšej som sa pochabo vrhla do krátkeho dobrodružstva. Viem už, ako bolí srdce človeka, ktorý túži po maličkom pohladení, len tak. Len tak hocikedy. Ako bolí duša, keď človek vidí, ako je pre niekoho aspoň naoko všetko ostatné dôležitejšie ako on. Ach, keby som ja bola aspoň na sekundu na mieste toho laptopu, alebo televízora... toľko pozornosti by sa mi dostávalo. To by som si hádam ani nezaslúžila. (Troška irónie nezaškodí.)
Dnes sa ženieme za vidinou krásnej budúcnosti, kdesi vo vlastnej záhrade, v krásnom útulnom domčeku, kde musí mať každá kľučka svoje miesto, každé dvere presne otváranie, kde proste musia byť elektrické žalúzie, lebo ak by neboli, tak by sme prišli o zrak z toho množstva slnečného svitu. Ach, ako ma srdce bolí. Ako veľmi túžim len tak ležať na tráve a nechať sa ohrievať slnečnými lúčmi. Nechcem špekulovať nad tým, prečo žalúzie. Chcem sa radšej venovať svojmu dieťaťu, každá polhodina je vzácna. Riešime veci, ktoré nám spríjemnia budúcnosť... naozaj??? Nie je to náhodou tak, že nám vlastne uteká prítomnosť pomedzi prsty? Neženieme sa mi náhodou do záhuby, len preto, aby všetko bolo dokonale? A bude vlastne tá budúcnosť?
Nielen ten, kto vstáva o šiestej ráno a prichádza domov večer je unavený. Aj monotónnosť zabíja. A tiež nedostatok času na vlastne aktivity a na seba samého. A hlavne nedostatok pozornosti. Každý z nás má obmedzené možnosti ako potešiť toho druhého. Niekto sa snaží potešiť tým, že pripraví večeru, s ktorou čaká na partnera, kým konečne príde domov. Teší sa na neho, že sa konečne spolu najedia. Alebo proste navrhne spoločný výlet, veď ísť niekam von v trojici je krásne, hlavne preto, že je to veľmi zriedkavé.
Rodina sú ľudia, ktorí sú nám najbližší. Skutočne najbližší. Pre mňa sme to my traja. Máme aj širšiu rodinu, ale ja chcem žiť svoj život s nami troma. Zatiaľ troma. A bojím sa budúcnosti. A tiež sa bojím o tom hovoriť. Sú to veci, ktoré možno nepochopíš, preto mlčím. Bojím sa aj toho tvojho sna, žiť si pekne v domčeku, a aj toho keď sa tam raz reálne budeme musieť presťahovať...
