Chytila som sa za hlavu a odtiahla sa od neho. "No čo je? Nechceš to?" opýtal sa ma. "Musím rozmýšľať. Počkaj chvíľu, prosím ťa. Ja ani neviem čo robím." odpovedala som. Chvíľku ma nechal. Potom sa ma opýtal či chcem pokračovať. Povedala som, že áno, chcem. No on sa zamyslel a prekvapil ma tým, čo vyriekol. Vraj on tiež nevie, či to chce. A hneď na to ma opäť objal a pobozkal. Spočiatku som v jeho bozkoch cítila nejakú náklonnosť, no neskôr som si uvedomila, že z jeho správania vyžaruje iba čistá živočíšna túžba po sexe. Nič viac. Už už som ho chcela zastaviť a vynadať mu, že má do toho vložiť aj srdce. No potom som si uvedomila, že to ja od neho chcem sex, ja som s tým prišla prvá... a nemám právo poučovať ho. Vysmial by sa mi.
Pomaly si ma otočil a ľahli sme si na posteľ. Bol nado mnou. Celý čas sa naše pery dotýkali. Pozerala som mu do očí zblízka a pripadal mi ako cudzí človek. Dotýkal sa ma... dotýkal sa každého jedného kúska môjho tela... zašiel mi rukami pod tričko... bozkával mi krk... ucho... dotýkal sa ma.... Každý jeden jeho dotyk ma neskutočne vzrušoval. Už už som čakala, že sa začneme vyzliekať, keď zrazu prestal. Kľakol si nado mňa.... "teraz už viem, že Ty to chceš, ale... ešte neviem, či to chcem aj ja..." povedal a hneď nato sa opäť nahol ku mne a znova sme sa pobozkali. Po chvíľke sme opäť prestali, on vstal, oprel sa rukami o moje pokrčené nohy, na ruky si dal hlavu. Povedal mi, že aj on to chce, ale nemôže to spraviť. Nie je v tom žiadna žena, ani nič podobné, proste nemôže. Keď som sa aj ja posadila opýtal sa "kámoši?" a podával mi ruku. Tak som mu teda podala ruku aj ja, s tým, že ok, súhlasim. Následovalo jeho typické "fantázia" a dali sme si ešte jednu pusu.
Chvíľku sme sa ešte rozprávali, pričom mi povedal, že to bolo krásne, že nič z toho neľutuje a to isté chcel počuť aj odo mňa. Mne sa o tom vôbec nechcelo rozprávať. Cítila som... videla som na ňom, že je unavený a keďže už bolo 5 hodín ráno, rozhodla som sa, že pôjdem autobusom na svoj intrák. Dal mi sveter, aby mi vonku nebola zima. Myslela som, že ma pôjde odprevadiť aspoň dole, ku vchodu, no on len otvoril dvere a stál tam. Stál a pozeral na mňa. Ani pusu mi nedal a ani ju len nechcel. Pozdravila som mu a odišla som. Celý čas ako som šla po chodbe som sa neotočila. Možno tam bol, možno nie. Chcela som čím skôr vypadnúť. Plakala som. Slzy mi tiekli... a ani neviem prečo.
Preto, že som nedostala to, čo som chcela? Preto, lebo ma odmietol a možno naschvál? Preto, že som sklamala dôveru môjho miláčika? Preto, že som JEHO nechala? Preto, lebo ho mám ešte rada? NEVIEM a zrejme to nikdy vedieť nebudem.
Keď som prišla na intrák, baby ma už čakali. Chceli vedieť kde som bola a čo sa stalo. Ja som však bola veľmi unavená a smutná, tak som si ľahla. S jeho svetrom pod hlavou. Vstávala som za 2 hodiny a šla som si zapísať skúšku do indexu. Sveter som MU nechala na škole u známych v kancelárii. Zrazu mi prišlo ľúto, že som mu včera nepovedala, aké to bolo pre mňa krásne. Chcela som aby vedel, čo som cítila, tak som mu napísala takýto mail: "Včera sa mi nechcela veľmi hovoriť. Ale chcem, aby si vedel, že sa mi to veľmi páčilo. Bolo to nádherné... v žiadnom prípade to neľutujem. Ak to budeš chcieť dokončiť, tak mi daj vedieť. Kedykoľvek." Potom mi zavolal môj miláčik. Keď prišiel za mnou, objal ma a pobozkal. Spomenula som si na včerajšie objatia a bozky a zas som sa rozplakala. V ten deň to nebolo posledný krát. A predvečerom som si od neho našla odkaz "OK. Ozvem sa. Maj sa krásne."
