Týždeň doma na východe som si skutočne užívala. Mali sme s priateľom čerstvý „prírastok" v rodine, našu malú havkáčku Deli. Na záhrade, na tráve sa jej veľmi páčilo. A aj ona sa páčila našim, a hlavne baboľkinmu psíkovi Čikovi . Bola to láska na prvý pohľad, aj keď občas to tak nevyzerá. Počas tohto týždňa sa udialo pár veci, síce nezvyčajných, ale nikoho z nás nenapadlo, že budú aj osudové. Baboľka sa dozvedela, že na aorte ma nejaký výrastok, tak sa chystala na operáciu do KE, vraj nie moc náročná operácia, a mne meškal menzes. U mňa to nebolo zvykom a tak som si pre istotu spravila tehotenský test, ale keďže bol negatívny, tak som nad tým veľmi nerozmýšľala. Po peknom týždni, plnom oddychu a chvíľ strávených s našimi a baboľkou som si pobalila veci, naložila ich do auta a vydala som sa na cestu - smer BA.
A už nikdy nič nebude ako bolo predtým. A neviem, či sa radovať, či plakať. Srdce mi piští radosťou a zároveň narieka smútkom. Nikdy v živote som si nemyslela, že budem svedkom, či vlastne postavou v takej tragikomickej hre osudu.
Ďalší tehotenský test bol pozitívny. Výrastok na aorte bola rakovina pankreasu v nezvratnom štádiu.
Dvaja ľudia, ktorých milujem, milovala som viac ako svoj život. Človek, ktorý mi bol vzorom (samozrejme okrem rodičov) a človek, ktorého učím ako žiť. Duša, ktorá mi bola tak blízka a podobná, a dušička, ktorá mi dúfam bude podobná. Žena, ktorá ma učila, dávala mi rady ako ísť životom, a dievčatko, ktoré ma učí ako byť mamou. Baboľka, ktorá od počiatku vedela, že je smrteľne chorá, no neprezradila mi to, pretože sa bála o mňa, a neskôr aj o svoje nenarodené pravnúča. Toľko paradoxov, toľko lásky a toľko bolesti, a všetko naraz.
Po ceste do práce, ešte ako tehotná, som zvykla počúvať Uspávanky od Katky Koščovej. Mnohé slová však pre mňa predstavovali dvojzmysly. „Dívam sa na Teba, hádam s kým si práve, v akom svete sa hráš. Zo sna sa usmievaš viem, že sa máš krásne. Je tam lúka, či pláž?" Dvojzmysly, pri ktorých sa moje srdce tešilo na moju malú, ešte nenarodenú Tamarku a zároveň plakalo za baboľkou, ktorá pomaly usínala. Do práce som chodila uplakaná a doteraz keď pustím túto uspávanku malej, tak sa zvykne rozplakať. Prednatálna pamäť, zrejme. A tak ma život naučil...
Už viem, že osud človek nezmení. Že veľká bolesť býva vykúpená veľkou láskou. Že za každým nešťastím a smútkom musí prísť radosť. Že bolesť zo straty nikdy nevymizne. Že byť mamou je ten najúžasnejší pocit na svete. Že smrť je definitívna. Že aj keď sa naše duše ešte niekedy stretnú, bude to už bez pozemských vzťahov, na vyššej úrovni, a už nikdy nebudem mať príležitosť povedať čo som ešte chcela povedať. Že si treba vážiť každý okamih, lebo človek nikdy nevie, ktorý z nich je ten posledný. A že treba milovať, obetovať sa pre lásku a učiť milovať, lebo život je nevyspytateľný. A aj napriek tomu krásny. Aj keď občas cez slzy.